Kto ovládne Bojnice?

Bojnice majú všetko, o čom iné turistické mestá iba snívajú. Rozprávkový zámok, zoologickú záhradu, termálnu vodu, kúpele, históriu a meno známe ďaleko za hranicami regiónu. Napriek tomu už desaťročia akoby nedokázali odpovedať na jednoduchú otázku: Akým mestom vlastne chcú byť? Pred komunálnymi voľbami sa pritom čoraz zreteľnejšie črtá súboj dvoch táborov. Súčasný primátor Ladislav Smatana chce pokračovať. Jeho vyzývateľ Maroš Greschner ponúka zmenu. Lenže skutočnou témou týchto volieb by nemalo byť, kto ovládne radnicu. Malo by ňou byť to, či dokážu Bojnice konečne prestať bojovať samy so sebou.

Prečo sa oplatí čítať ďalej

• Bojnice možno vyhrali v lotérii dejín, no nevedia vyhrať samy nad sebou.
• Zámok, zoo a kúpele nestačia, ak mesto nemá spoločnú víziu.
• Turista nepotrebuje ďalší stánok. Potrebuje dôvod zostať.
• Občan nepotrebuje sľuby o roku 2050, ak má pred domom panelovú cestu zo šesťdesiatych rokov.
• Kúpele nemôžu ovládať mesto. Mesto nemôže viesť vojnu s kúpeľmi.
• Pamiatkari nemajú monopol na minulosť a developeri nemajú mať monopol na budúcnosť.
• Ak sa modrí a červení zakopú na svojich stranách, voľby možno niekto vyhrá. Bojnice však prehrajú.
• Bojnice nepotrebujú človeka, ktorý ich ovládne. Potrebujú ľudí, ktorí ich dokážu spoločne vybudovať.

Mesto, ktoré vyhralo v lotérii dejín

Existujú mestá, ktoré museli svoju turistickú značku budovať prakticky od nuly. Bojnice tento problém nikdy nemali. Stačí vysloviť ich meno a každému sa okamžite vybavia tri pojmy: zámok, zoo, kúpele. To je kombinácia, akú nemá takmer žiadne iné slovenské mesto. K tomu termálna voda, historické prostredie, lesy Malej Magury a poloha uprostred Slovenska. Bojnice teda nezačínali od nuly. Dostali obrovský náskok. A práve to môže byť ich najväčším problémom. Celé desaťročia bolo možné žiť z toho, čo vytvorili generácie pred nami. Zámok sme nepostavili my. Liečivú vodu sme neobjavili my. Kúpeľnú tradíciu sme nevymysleli my. Ani zoologická záhrada nevznikla ako výsledok stratégie dnešných politických reprezentácií. To všetko sme zdedili. Nepríjemná otázka preto znie: Čo významné k tomu pridala naša generácia? A ešte nepríjemnejšia: Čo z dnešných Bojníc zostane generácii nasledujúcej?

Smatana chce pokračovať. Greschner chce zmenu

Súčasný primátor Ladislav Smatana už oznámil, že sa bude uchádzať o ďalšie funkčné obdobie. Jeho základné posolstvo je jednoduché: pokračovať. Smatana argumentuje tým, že štyri roky sú na uskutočnenie všetkých plánov krátky čas. Medzi svoje priority zaraďuje dokončenie rozbehnutých projektov, revitalizáciu verejných priestorov, komunikácie, športoviská či záchranu Pivára. Proti nemu sa postaví Maroš Greschner. Ten nie je v komunálnej politike nováčikom. Tri volebné obdobia pôsobil ako poslanec mestského zastupiteľstva a proti Smatanovi kandidoval už v roku 2022. Teraz vstupuje do súboja cez platformu Dobré Bojnice. Politická mapa mesta sa tak začína deliť, obrazne povedané, na modrú a červenú, na pokračovanie a zmenu, na radnicu a jej kritikov, na súčasného primátora a jeho odporcov. A niekde medzi nimi sa nachádzajú Kúpele Bojnice, ich riaditeľ Slavomír Eliáš, developeri, podnikatelia, pamiatkari a obyvatelia mesta. Lenže možno je celá otázka postavená nesprávne. Nemali by sme sa pýtať: Kto ovládne Bojnice? Mali by sme sa pýtať: Kam budú Bojnice smerovať najbližších dvadsať či tridsať rokov?

Mercedes namiesto destinácie

Priveľa projektov vznikalo s horizontom „aby bolo tento rok na nový Mercedes“ a primálo s horizontom „čo po nás zostane o päťdesiat rokov“.

Bojnice samozrejme nezostali stáť. Vznikali hotely, apartmány, reštaurácie, atrakcie, parkoviská, stánky, prevádzky a ďalšie služby. Problém je v tom, že príliš často nevznikala destinácia. Vznikali jednotlivé podnikateľské projekty, každý na svojom kúsku zeme, každý podľa svojich možností a každý s vlastnou predstavou, ako dostať z návštevníka peniaze. Podnikanie samo osebe samozrejme nie je problém. Podnikateľ má vytvárať zisk. Lenže mesto nemôže byť iba súčtom individuálnych podnikateľských záujmov. Ak každý postaví to, čo je najvýhodnejšie pre jeho vlastný biznis, výsledkom ešte nemusí byť kvalitné turistické mesto. Môže vzniknúť iba zmes apartmánov, atrakcií, stánkov, parkovísk, reklám a prevádzok, medzi ktorými chýba spoločná myšlienka. Obrazne povedané: priveľa projektov v Bojniciach vznikalo s horizontom „aby bolo tento rok na nový Mercedes“ a primálo s horizontom „čo po nás zostane o päťdesiat rokov“. To je zásadný rozdiel.

Turista nepotrebuje ďalší stánok. Potrebuje dôvod zostať

Najdôležitejším ukazovateľom úspechu turistického mesta nie je iba počet ľudí, ktorí ním prejdú. Je ním čas, ktorý v ňom zostanú. Rodina môže prísť ráno, pozrieť si zámok, navštíviť zoo, dať si obed a večer odísť domov. Pre mesto a podnikateľov je však oveľa cennejšie, ak zostane tri alebo štyri dni. Vtedy potrebuje hotel, raňajky, večeru, wellness, program pre deti, program pri daždi, večerný program, kultúru, šport a atrakciu, kvôli ktorej príde o rok znovu. A práve tu sa láme rozdiel medzi turistickým mestom a turistickou destináciou. Bojnice zatiaľ príliš často fungujú ako miesto návštevy, nie ako miesto pobytu.

A potom je tu obyčajný Bojničan

Občan potrebuje víziu Bojníc 2050. Ale potrebuje aj cestu pred domom v roku 2027.

Pri všetkých veľkých víziách, sporoch investorov, pamiatkarov, kúpeľov a radnice sa však nesmie zabudnúť na človeka, ktorý v Bojniciach jednoducho žije. Nie je developer, nie je majiteľ kúpeľov, nie je kandidát na primátora. Je to obyčajný Bojničan, ktorý každé ráno sadne do auta alebo ide pešo do práce, vedie deti do školy, ide na nákup, k lekárovi alebo domov. A ten môže mať na celé veľké rozprávanie o budúcnosti mesta veľmi jednoduchú odpoveď: Najskôr mi opravte ulicu.

V Bojniciach sú dodnes miesta, kde ľudia chodia alebo jazdia po komunikáciách, ktorých pôvod siaha do šesťdesiatych rokov minulého storočia. Po cestách z betónových panelov, ktoré pôvodne ani nemali byť definitívnymi ulicami. Boli pracovnými komunikáciami pre ťažkú techniku v čase, keď sa v lokalite stavali rodinné domy. Domy sú dávno postavené, generácie sa vystriedali, autá sú modernejšie a Bojnice sa prezentujú ako významné turistické a kúpeľné mesto. Niektoré cesty však akoby zostali v čase.

Podobne sú na tom chodníky. Na viacerých miestach sú popraskané, nerovné, esteticky aj technicky zanedbané a pri pohľade na ambície mesta pôsobia ako nepríjemná pripomienka toho, že základná komunálna infraštruktúra sa nedá nahradiť veľkými víziami. Obyvateľ mesta totiž neposudzuje kvalitu samosprávy podľa vizualizácie projektu za desať miliónov eur. Posudzuje ju podľa toho, či má pred domom normálnu cestu, či sa jeho dieťa dostane bezpečne do školy po chodníku, či starší človek nezakopne o rozbitú dlažbu, či mu po daždi nestojí voda pred bránou, či má kde zaparkovať, či funguje osvetlenie, či je mesto čisté, či sa kosí a či sa opravuje.

Aj toto sú Bojnice. A možno práve tu vzniká ďalší rozpor. Na jednej strane hovoríme o meste európskeho významu, o rozvoji turizmu, veľkých investíciách a medzinárodnej destinácii. Na druhej strane stále dobiehame základnú infraštruktúru, ktorú mali mnohé mestské štvrte vyriešiť už pred desaťročiami. To nie je malichernosť. To je jeden zo základných testov kvality samosprávy. Preto by každý kandidát na primátora mal vedieť odpovedať nielen na otázku, ako privedie do Bojníc ďalších turistov, ale aj na oveľa prozaickejšiu: Koľko kilometrov starých ciest a chodníkov opravíme za najbližšie štyri roky a podľa akého poradia? Občan totiž potrebuje víziu Bojníc 2050. Ale potrebuje aj cestu pred domom v roku 2027. Jedno bez druhého nestačí.

Územný plán nie je mapa parciel

Jedným zo symbolov bojnického problému je územné plánovanie. Nie preto, že by sa na novom územnom pláne nepracovalo. Mesto nový územný plán pripravuje a návrh bol aj verejne prerokovaný. Problém je oveľa hlbší. Územný plán turistického mesta nemá byť iba farebnou mapou, ktorá určí, na ktorej parcele možno postaviť bytovku a kde hotel. Mal by byť takmer jeho ústavou. Mal by odpovedať na to, kde bude o dvadsať rokov zeleň, kde sa bude stavať, ako vysoké budú nové budovy, ktoré priehľady na zámok zostanú nedotknuteľné, kde budú parkovať tisíce návštevníkov a ako sa budú presúvať medzi kúpeľmi, zámkom a zoo. Mal by povedať, kde budú bývať domáci, kde budú hotely, kde vzniknú nové atrakcie a akú architektúru chceme. A predovšetkým by mal odpovedať na jednu otázku: Ako majú Bojnice vyzerať v roku 2050?

Keď sa z plánovania stane delenie koláča

Pri územnom plánovaní sa prirodzene stretávajú protichodné záujmy. Majiteľ pozemku chce stavať, jeho sused nechce, aby sa stavalo, developer chce viac podlaží, pamiatkar menej, mesto potrebuje komunikáciu, investor návratnosť, obyvatelia pokoj, turisti zábavu, kúpele chcú expandovať a podnikatelia zákazníkov. To všetko je normálne. Nenormálne je, keď sa z prirodzeného stretu záujmov stane boj o to, kto si z Bojníc odkrojí väčší kus. Potom už nejde o spoločné mesto. Ide o parcely, vplyv, povolenia, peniaze a moc.

Zámok ako požehnanie aj kliatba

Bojnický zámok je absolútnou dominantou mesta a musí ňou zostať. Je preto logické, že jeho prostredie chráni štát a pamiatkové orgány. Pamiatková ochrana však prináša permanentný konflikt: ako chrániť minulosť a pritom nezakonzervovať budúcnosť? Ak dovolíme postaviť čokoľvek, môžeme zničiť genius loci, kvôli ktorému ľudia do Bojníc prichádzajú. Ak však zakážeme všetko, čo je nové, vyššie, odvážnejšie alebo vizuálne výraznejšie, môže sa z mesta stať skanzen. Ani jedno nie je správne. Bojnice potrebujú kvalitnú súčasnú architektúru. Nie imitácie zámku, nie lacné atrakcie a nie ďalší vizuálny smog, ale moderné stavby, ktoré rešpektujú historické prostredie a zároveň dokážu samy vytvárať hodnotu.

Zámok a zoo: rodinné striebro, ktoré mestu nepatrí

Bojnice majú ešte jeden paradox. Dve ich najsilnejšie turistické atrakcie nie sú mestské. Zámok ani zoologickú záhradu neriadi bojnická samospráva. Mesto teda nemôže jednoducho rozhodnúť, že do nich investuje desiatky miliónov eur a vytvorí z nich atrakcie európskeho formátu. Turistu však vlastnícke a kompetenčné vzťahy nezaujímajú. On neprišiel na návštevu štátnej organizácie, akciovej spoločnosti, mestského podniku a niekoľkých súkromných prevádzkovateľov. Prišiel do Bojníc. Destináciu vníma ako jeden celok. My ju však ako jeden celok stále nedokážeme riadiť.

Kúpele: miesto, kde konflikt prestal byť normálnym sporom

Najviditeľnejším príkladom súčasnej bojnickej reality je konflikt mesta a Kúpeľov Bojnice. Na jednej strane radnica, na druhej strane jeden z najvýznamnejších ekonomických subjektov v meste. Kúpele, ich klienti, zamestnanci, pozemky a investície predstavujú ekonomickú silu, ktorú nemožno ignorovať. Spor už pritom dávno nie je iba rozdielnym názorom na rozvoj.

V júni 2025 som v MY Horná Nitra informoval o pokutách v súhrnnej výške takmer 300-tisíc eur, ktoré mesto uložilo spoločnostiam Kúpele Bojnice, Čajka Bojnice a SALS. Týkali sa viac ako pätnástich stavieb súvisiacich okrem iného s vyhliadkovou vežou a jej okolím. Zamestnanci kúpeľov reagovali petíciou. Primátor Ladislav Smatana tvrdil, že mesto nemá na výber a zákon musí uplatňovať rovnako voči každému. Druhá strana hovorila o brzdení rozvoja kúpeľov. Konflikt sa následne ešte prehĺbil a petícia získala tisíce podpisov.

A tu sme pri podstate problému. Nie je správne vytvoriť jednoduchú rozprávku o dobrom investorovi a zlom primátorovi. Rovnako nesprávna je rozprávka o dobrom meste a zlom investorovi. Ak niekto stavia bez zákonom požadovaných povolení, príslušné orgány musia konať. Zároveň je však úplne legitímne položiť otázku: Ako sa mohlo stať, že vzťah mesta s jedným z jeho najvýznamnejších ekonomických partnerov dospel až do takejto fázy?

Čo je fakt a čo politické tvrdenie

Pri konflikte mesta a kúpeľov treba striktne oddeľovať fakty od interpretácií. Faktom je, že príslušné orgány uložili spoločnostiam Kúpele Bojnice, Čajka Bojnice a SALS pokuty, ktoré sa podľa medializovaných informácií blížili súhrnnej sume 300-tisíc eur a týkali sa viac ako pätnástich stavieb. Faktom je aj to, že zamestnanci kúpeľov zorganizovali petíciu proti sankciám a postupu mesta a že petícia získala viac ako šesťtisíc platných podpisov. Faktom je tiež stanovisko radnice, podľa ktorého stavebný úrad nemôže svojvoľne ignorovať stavby realizované bez potrebných povolení ani automaticky rušiť uložené sankcie.

Politickým a hodnotiacim tvrdením je však už interpretácia, že mesto zámerne brzdí rozvoj kúpeľov. Rovnako politickým tvrdením by bolo bez ďalšieho dokazovania označiť všetku investičnú činnosť dotknutých spoločností za nelegálnu. Korektné je hovoriť o konkrétnych stavbách, rozhodnutiach a konkrétnych sporoch.

Podobne treba pristupovať aj k vzťahu Maroša Greschnera a vedenia kúpeľov. Verejne je viditeľná spolupráca iniciatívy Dobré Bojnice s Kúpeľmi Bojnice. Príkladom je spoločná podpora mládežníckej hádzanej, pri ktorej vystupovali Slavomír Eliáš, Maroš Greschner a ďalší predstavitelia iniciatívy. To však samo osebe ešte nie je dôkazom formálnej politickej podpory Greschnerovej kandidatúry zo strany vedenia kúpeľov. Aj tu je potrebné rozlišovať medzi faktom, politickou blízkosťou a interpretáciou.

Rovnako nie je presné tvrdiť, že Bojnice vôbec nemajú územnoplánovací proces. Nový územný plán sa pripravuje. Legitímnou témou kritiky je však jeho dĺžka, výsledná podoba a najmä otázka, či bude obsahovať dostatočne silnú víziu rozvoja mesta na niekoľko desaťročí.

Fact-check: čo je v texte oddelené od komentára

• Pokuty a spory sú v článku uvádzané ako konkrétne medializované udalosti; hodnotenie ich príčin je oddelené od faktov.
• Spolupráca iniciatívy Dobré Bojnice s kúpeľmi sama osebe nie je označená za dôkaz formálnej politickej podpory kandidáta.
• Text netvrdí, že Bojnice nemajú územnoplánovací proces; kritizuje najmä chýbajúcu dlhodobú spoločnú víziu.
• Článok je publicistický komentár autora, nie volebná agitácia za jedného kandidáta.

Mesto informačných tabúľ

Konflikt medzi kúpeľmi a radnicou má ešte jeden zvláštny rozmer. Už nie je ukrytý v kanceláriách. Je vo verejnom priestore, na tabuliach, v petíciách, na sociálnych sieťach, v médiách, na mestských zastupiteľstvách a v právnych podaniach. A tým sa stáva súčasťou obrazu mesta. Turistické Bojnice tak neposielajú návštevníkovi iba odkaz: Vitajte v kúpeľnom meste. Čoraz hlasnejšie zároveň hovoria: Pozrite sa, ako veľmi sme rozhádaní.

Modrí a červení

A tu sa dostávame k možno najväčšiemu nebezpečenstvu nadchádzajúcich volieb. Slovensko si za posledné roky osvojilo politiku, v ktorej už nestačí mať iný názor. Potrebujete nepriateľa. Ak ste naši, tí druhí sú zlí. Ak ste ich, ste podozriví. Kompromis je slabosť. Dohoda je zrada. Ústupok je prehra. Politického súpera nestačí poraziť. Treba ho zdiskreditovať. A táto mentalita sa z veľkej politiky sťahuje nadol, do krajov, miest, dedín a napokon aj do Bojníc.

V päťtisícovom meste sa nedá viesť občianska vojna

V celoštátnej politike sa môžu politici celé roky nenávidieť a prakticky sa nestretnúť. V Bojniciach to nejde. Tu sa všetci poznajú. Podnikateľ pozná poslanca, poslanec developera, developer úradníka, úradník podnikateľa a sused pozná primátora. A všetci sa zajtra stretnú v obchode, na ulici, pri káve, na kultúrnom podujatí alebo na mestskom zastupiteľstve. Ak sa takéto mesto rozdelí na dva nezmieriteľné politicko-ekonomické tábory, následky nezmiznú volebnou nocou. Môžu prežiť celé desaťročie.

Smatana: pokračovať. Ale v čom?

Ladislav Smatana ponúka kontinuitu. Je to legitímna ponuka. Štyri roky sú naozaj krátke obdobie. Pri samospráve môže príprava väčšieho projektu, získanie povolení, majetkové vyrovnanie, obstarávanie a financovanie pokojne spotrebovať veľkú časť jedného volebného obdobia. Smatana zároveň tvrdí, že Bojnice musia vyvažovať potreby obyvateľov, turistov a podnikateľov a že zákon musí platiť rovnako pre všetkých.

To znie rozumne. Ale otázka musí znieť tvrdšie: Pokračovať v čom? V jednotlivých projektoch? Alebo vo vytvorení skutočnej vízie mesta? Pretože správa mesta a vízia mesta nie sú synonymá. Môžete perfektne opraviť chodník a pritom netušiť, kam mesto smeruje. Môžete zrekonštruovať ulicu a nevytvoriť jediný nový dôvod, prečo by turista zostal druhú noc. Môžete právne vyhrať spor a strategicky stratiť investora. A, samozrejme, môžete urobiť aj opačnú chybu – v mene investícií zatvárať oči pred pravidlami. Primátor musí zvládnuť jedno aj druhé.

Greschner: zmena. Ale aká?

Maroš Greschner ponúka zmenu. Aj to je legitímne. Po troch volebných obdobiach v zastupiteľstve však nie je človekom, ktorý by stál mimo komunálnej politiky. Bojnice pozná, pozná ich politické mechanizmy, ľudí aj problémy. A dnes za ním stojí viditeľnejšia iniciatíva Dobré Bojnice. Tá sa zároveň verejne objavuje pri aktivitách, na ktorých participujú Kúpele Bojnice.

Na tom nie je automaticky nič zlé. Naopak. Primátor kúpeľného mesta musí vedieť komunikovať s kúpeľmi, developermi, podnikateľmi, štátom, zámkom, zoo aj pamiatkarmi. Otázka pre Greschnera však musí byť rovnako nepríjemná ako otázka pre Smatanu: Ak vyhrá, bude primátorom všetkých Bojničanov alebo primátorom tábora, ktorý ho k víťazstvu privedie? Pretože slovo zmena ešte nie je program. Program sa začína až odpoveďou na otázky: čo, kde, za koľko, dokedy, s kým a podľa akých pravidiel.

Kúpele nemôžu ovládať mesto. Mesto nemôže viesť vojnu s kúpeľmi

Toto by mala byť základná rovnica bojnickej politiky. Kúpele sú pre Bojnice príliš významné na to, aby s nimi mesto viedlo permanentnú vojnu. A zároveň: Mesto je príliš dôležité na to, aby jeho rozhodovanie ovládol ktorýkoľvek súkromný investor. Obe vety môžu byť pravdivé súčasne. Bojnice potrebujú silné kúpele. Kúpele potrebujú prosperujúce Bojnice. Mesto potrebuje investorov. Investori potrebujú predvídateľné pravidlá. Radnica musí presadzovať zákon, ale musí zároveň vytvárať prostredie, v ktorom sa legálne investovať oplatí. To nie je ústupok investorom. To je normálna správa mesta.

Ani pamiatkari nemajú monopol na pravdu

Podobne falošný je súboj „pamiatkari verzus rozvoj“. Bojnice nemusia byť skanzen a nemajú byť ani lunapark. Môžu byť moderným stredoeurópskym kúpeľným mestom s historickým jadrom, kvalitnou súčasnou architektúrou a novými atrakciami. Otázkou nikdy nemá byť iba: Stavať alebo nestavať? Správne otázky sú: Čo chceme postaviť? Kde? Ako vysoko? V akej kvalite? Čo to urobí so siluetou mesta? Čo získa verejnosť? A bude tá stavba hodnotná aj o tridsať rokov?

Bojnice 2050

Skúsme na chvíľu zabudnúť na voľby. Žiadny Smatana, žiadny Greschner, žiadny Eliáš, žiadna modrá a žiadna červená. Na stole leží iba mapa Bojníc a jediná otázka: Aké Bojnice chceme v roku 2050?

Špičkové stredoeurópske kúpeľné mesto? Rodinnú turistickú destináciu? Historicko-kultúrne centrum? Wellness destináciu? Kongresové mesto? Alebo rozumnú kombináciu všetkého? Potrebujeme veľké záchytné parkoviská, podzemné parkovanie, elektrickú dopravu medzi atrakciami, kongresové centrum, nové termálne kúpalisko, celoročný vodný svet, nové hotely, novú koncertnú alebo kultúrnu scénu, špičkovú gastronómiu, rozšírenú pešiu zónu, cyklotrasy, parky, nové športoviská, architektonické súťaže, silný zimný program, svetelný festival, Vianočné Bojnice alebo medzinárodné kultúrne podujatia?

To sú otázky mesta, ktoré chce patriť medzi najvýznamnejšie turistické destinácie v strednej Európe. Nie otázka, kto koho prehlasuje na najbližšom zastupiteľstve.

Najväčší investor sa volá dôvera

Bojnice možno ani nepotrebujú jedného veľkého investora. Potrebujú niečo hodnotnejšie. Prostredie, v ktorom sa bude chcieť investovať viacerým serióznym ľuďom. A na to potrebujete komoditu, ktorá sa nedá kúpiť: dôveru.

Investor musí vedieť, že pravidlá, ktoré platia dnes, budú platiť aj zajtra. Občan musí vedieť, že investor si nemôže kúpiť politické rozhodnutie. Primátor musí vedieť, že ak vyžaduje dodržiavanie zákona, automaticky sa z neho nestane nepriateľ rozvoja. Investor musí vedieť, že ak predloží kvalitný projekt v súlade s pravidlami, mesto ho nebude blokovať preto, že patrí k „nesprávnej“ skupine. A majiteľ pozemku musí vedieť, že územný plán nevzniká podľa toho, kto pozná koho. Keď toto nefunguje, všetko ostatné je druhoradé.

Keď rokovací stôl nahradia právnici

Súd je legitímnou súčasťou právneho štátu. Niekedy je dokonca jedinou možnosťou, ako konflikt vyriešiť. Ale keď sa vzťahy mesta a investorov systematicky presúvajú od rokovacieho stola k právnikom, od komunikácie k podaniam a od dohody ku konfrontácii, je to príznak chorého prostredia. Projekt stojí, kapitál čaká, vzťahy sa zhoršujú, právnici píšu, politici obviňujú a roky plynú. A turista? Ten si medzičasom vyberie inú destináciu.

Najnebezpečnejšia otázka v Bojniciach

Ak túto otázku prijmeme za normálnu, Bojnice už prehrali.

Znie iba na dve slová: Čí si? Smatanov? Greschnerov? Eliášov? Mestský? Kúpeľný? Modrý? Červený? Ak túto otázku prijmeme za normálnu, Bojnice už prehrali.

V zdravom meste totiž môžete podporovať kúpele a zároveň požadovať dodržiavanie stavebného zákona. Môžete podporovať Smatanu a kritizovať jeho konkrétne rozhodnutie. Môžete voliť Greschnera a nesúhlasiť s Eliášom. Môžete byť developer a zároveň chcieť chrániť historickú panorámu. Môžete byť pamiatkar a podporovať modernú architektúru. Môžete byť podnikateľ a odmietnuť zlý developerský projekt. Takto funguje normálna občianska spoločnosť. My sa však čoraz častejšie učíme niečo iné: ak nesúhlasíš so mnou, si proti mne. A to je presne to svinstvo z veľkej politiky, ktoré by sme do Bojníc nemali vpustiť.

Kto teda ovládne Bojnice?

Možno Smatana. Možno Greschner. Rozhodnú voliči. Ale oveľa dôležitejšie bude, čo sa stane ráno po voľbách.

Ak víťaz obsadí radnicu svojím táborom, porazení sa zakopú na opačnej strane a štyri roky sa budú všetci pripravovať na odvetu, výsledok už poznáme: Bojnice prehrajú. Ak Smatana vyhrá a ďalšie volebné obdobie bude pokračovaním vojny s jeho odporcami, Bojnice prehrajú. Ak Greschner vyhrá a zmena sa zmení na revanš proti dnešnému vedeniu, Bojnice prehrajú. Ak ktorýkoľvek súkromný investor nadobudne pocit, že výsledok volieb mu dáva právo určovať smerovanie radnice, Bojnice prehrajú. Ak pamiatková ochrana bude znamenať automatické „nie“ každej odvážnej modernej myšlienke, Bojnice prehrajú. Ak developeri dostanú možnosť zastavať mesto podľa okamžitej ekonomickej výhodnosti, Bojnice prehrajú. Ak budeme ďalej vyrábať atrakcie bez spoločného konceptu, Bojnice prehrajú. Ak budeme úspech merať iba počtom jednodňových návštevníkov a nie počtom prenocovaní, výškou útraty a kvalitou pobytu, Bojnice prehrajú. A ak sa z komunálnej politiky stane iba zmenšená verzia tej celoštátnej, prehrajú úplne všetci.

Prvým projektom nového primátora by nemala byť stavba

Prvým projektom nového primátora by nemala byť stavba. Mal by ním byť mier.

Mal by ním byť mier. Nie kapitulácia, nie politické kamarátstvo, nie zabudnutie sporov a nie odpustenie porušovania zákonov, ale dohoda na základnom smerovaní mesta.

K jednému stolu by mali zasadnúť mesto, kúpele, zámok, zoo, pamiatkari, významní podnikatelia, vlastníci pozemkov, developeri, odborníci na urbanizmus, architektúru a cestovný ruch a zástupcovia obyvateľov. Nie preto, aby si rozdelili Bojnice. Práve naopak. Aby si povedali, že Bojnice nepatria ani jednému z nich.

A výsledkom by nemala byť ďalšia deklarácia, ktorá skončí v zásuvke. Mal by vzniknúť záväzný strategický dokument. Nazvime ho jednoducho BOJNICE 2050. Dokument, ktorý prežije Smatanu, Greschnera, Eliáša, súčasných poslancov a pravdepodobne aj niekoľkých ďalších primátorov. Pretože veľké mestá sa nebudujú v štvorročných volebných cykloch.

Bojnice nepotrebujú človeka, ktorý ich ovládne

A možno sme sa konečne dostali k odpovedi na otázku z titulku: Kto má ovládnuť Bojnice? Nikto. Ani primátor, ani kúpele, ani developer, ani pamiatkari, ani podnikatelia, ani jedna politická či ekonomická skupina.

Primátor nemá mesto ovládať. Má ho spravovať a spájať. Investor nemá mesto ovládať. Má v ňom investovať podľa jasných pravidiel. Pamiatkar nemá mesto zakonzervovať. Má chrániť jeho hodnotu. Podnikateľ nemá určovať urbanizmus mesta podľa svojej pokladnice. Má poskytovať kvalitné služby a vytvárať pracovné miesta. A občan nemá byť iba hlasovacím lístkom raz za štyri roky. Má mať právo vedieť, kam jeho mesto smeruje.

A možno predsa len môžu Bojnice vyhrať

Predvolebná kampaň bude zvádzať k veľmi jednoduchému príbehu. Smatana proti Greschnerovi. Modrí proti červeným. Radnica proti kúpeľom. Zákon proti rozvoju. Pamiatkari proti investorom. Domáci proti turistom. Lenže mesto nie je futbalový zápas. Ak jedna strana vyhrá 3:0, Bojnice nemusia získať ani bod.

Skutočné víťazstvo nebude fotografia nového primátora s kyticou vo volebnej centrále. Bude vyzerať celkom inak. O pätnásť rokov príde do Bojníc rodina z Poľska, Česka, Rakúska alebo Nemecka. Ubytuje sa na štyri noci. Jeden deň pôjde do zámku, druhý do zoo, tretí do kúpeľov. Večer bude mať kam ísť. Deti budú mať program aj vtedy, keď bude pršať. Auto nechajú na okraji mesta. Centrom sa budú pohybovať pešo alebo čistou verejnou dopravou. Uvidia historickú architektúru vedľa kvalitnej modernej architektúry. Budú mať kvalitnú gastronómiu, kultúru, wellness, prírodu aj zábavu.

Ale ak majú byť Bojnice skutočne úspešným mestom, rovnako dôležitý bude ešte jeden obraz. Bojničan ráno vyjde zo svojho domu. Pred bránou nebude mať šesťdesiat rokov starú panelovú cestu. Jeho dieťa pôjde bezpečne po opravenom chodníku. Starší sused sa nebude báť každého rozbitého obrubníka. Nebude sa musieť zmieriť s tým, že mesto svetového zámku a známych kúpeľov má pred jeho domom infraštruktúru pripomínajúcu provizórium z čias výstavby rodinných domov.

Pretože mesto nie je úspešné vtedy, keď sa v ňom dobre cíti turista. Je úspešné vtedy, keď sa v ňom dobre žije jeho obyvateľom a zároveň sa doň chce turista vracať.

A možno toto je jediný volebný program, na ktorom by sa mali dokázať dohodnúť modrí, červení aj všetci ostatní. Primátori sa totiž menia, poslanci sa menia, majitelia spoločností sa menia a politické farby vyblednú. Bojnice zostanú.

Preto skutočná otázka pred voľbami neznie: Kto ovládne Bojnice? Ale: Dokážeme konečne pochopiť, že Bojnice netreba ovládnuť?

O autorovi

Mgr. Slavomír Pavle je novinár, ktorý sa dlhodobo venuje dianiu na Hornej Nitre, komunálnym témam, cestovnému ruchu a regionálnemu rozvoju. O problémoch a sporoch súvisiacich s rozvojom Bojníc publikoval aj v regionálnom týždenníku MY Horná Nitra. Za svoju činnosť získal okrem iného aj ocenenie za prínos k rozvoju regiónu Hornej Nitry.

Text je autorským publicistickým komentárom. Hodnotiace súdy vyjadrujú názor autora; faktografické tvrdenia a stanoviská jednotlivých aktérov sú od komentára odlišované.